Neplatí to tak, že máme dôkaz prázdneho hrobu, preto Ježíš musel vstať z mŕtvych. Platí to opačne. Kristus bol vzkriesený. Dôsledkom toho bol okrem iného tiež prázdny hrob. Opustený pietny priestor Jozefa z Arimatie žiadnu vieru nebudí. Ako vidíme na príklade Petra, beží do hrobu, vidí, čo vidí, Krista nevidí, a tak sa len diví. Nerozumie, čo sa stalo. Keď ženy pribehli k učeníkom so zvláštnou správou, že živý nie je medzi mŕtvymi, učeníci neveria. Ženy považujú za pochabé, a ich slovo za bájku – nepravdivé rozprávanie, výmysel. Keď Ježišove nasledovníčky vstupujú do prázdneho hrobu, sú z toho v rozpakoch. Nedáva to zmysel. Veď určite sú na správnom mieste, mieste, kde má byť Ježiš. A on si tu dovoľuje nebyť!

V hrobe ale nie je miesto pre život. Tam sídli smrť, zánik, skon, exitus. Tam nie je priestor pre nádej, prekvapenie, tvorivosť. Poslovia evanjelia, dvaja muži v žiarivom rúchu, postrčili ženy z ich pomykova priamo do strachu. Tie hľadia do zeme. Nevedia, čo sa deje, kto s nimi hovorí. Neuvedomujú si, že s nimi hovorí Hospodin. Nerozumejú, čo to hovorí – že sa to tak muselo stať, že o tom Ježiš hovoril, že ich na to pripravoval, to len ony na to vlastne v tom šoku zabudli. Deje sa, čo sa malo diať. Živý žije. No zdá sa, že ani slovo evanjelia priamo od Hospodina vieru nebudí. Je potrebné Krista stretnúť naživo.