Čo robiť v absolútne stratenej situácii, keď sa zdá, že zvíťazilo zlo? Keď je to v spoločnosti, v štáte, v rodine také zlé, že nás to len frustruje a strácame motiváciu k dobrému? Keď sa zdá, že robiť dobre už nemá žiadnu cenu?

Jozef, poctivý dobráčisko, tiež sedel v rade, ktorý odsúdil Ježiša. Nevieme, nakoľko sa snažil Ježiša zastať a či vôbec mohol ovplyvniť výsledný pokyn k poprave. Očakával kráľovstvo Božie, to, o ktorom kázal Ježiš Kristus. Snáď bol jeho učeníkom, možno tajným. Byť v situácii, kedy sa rozhoduje o dôležitej veci a vnímať, že sa veci vyvíjajú nesprávnym smerom, je veľmi ťažké. Ktovie či Jozef nemal pocit viny. Napríklad, že zasiahol menej, než mohol, že neargumentoval lepšie, šikovnejšie, že snáď, keby povedal to a ono, tak by na svoju stranu získal ďalšieho a to by následne spustilo domino efekt, výsledkom ktorého by Pán Ježiš nemusel na Golgotu.

Čo teraz? Už to nejak dopadlo. Tragicky. Je snáď ešte priestor spraviť čosi dobrého? Jozef má jasno. Pána mu ukrižovali. Môže „aspoň“ pomôcť s pohrebom. Žiada od Piláta Ježišovo telo, postará sa o dôstojný pohrebný rituál, dá mu všetko, čo má – svoj prázdny hrob. Čo i len malú službu či trochu úcty. Alebo malý prejav lásky. Aspoň čosi dobrého, keď ostatné zmeniť nejde.