„Dvanásť kameňov, ktoré vzali z Jordánu, postavil Józua v Gilgále. Izraelcom povedal: Keď sa v budúcnosti vaše deti spýtajú otcov: Čo znamenajú tieto kamene? Oznámte svojim synom: Po suchu prešiel Izrael cez tento Jordán. Lebo Hospodin, váš Boh, vysušil vodu Jordánu pred vami, kým ste neprešli tak, ako Hospodin, váš Boh, urobil s Červeným morom, ktoré pred nami vysušil, kým sme neprešli, aby poznali všetky národy zeme, že ruka Hospodinova je mocná, aby ste sa v každý čas všetci báli Hospodina, vášho Boha“ (Joz 4, 20-24). Ľud Izraela a ich vodca Jozue po dlhej a strastiplnej ceste konečne dorazili na hranicu zasľúbenej zeme a stačí už iba prekročiť rieku Jordán. Na znak vďaky voči Pánovi sa pri tejto príležitosti rozhodli postaviť pamätník, ktorý má pripomínať neskorším generáciám, že Boh je dobrý. Akýmsi pamätným a zhromažďujúcim miestom môžeme dnes nazvať aj kresťanský kostol, kde sa schádzame už po generácie, medzi iným aj preto, aby sme predovšetkým vyznali vďaku Pánovi za jeho nesmiernu starostlivosť o nás počas života, ktorý svoju lásku neodoprie ani po našej smrti a pripravuje nám večný život. Kostolná špicatá veža v našej cirkvi symbolizuje akýsi vztýčený prst poukazujúci na nebesá a to z dôvodu, aby sme nezabúdali na vďaku, o ktorej žalmista hovorí: „Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a celé moje vnútro Jeho svätému menu! Dobroreč, duša moja, Hospodinovi a nezabúdaj na žiadne Jeho dobrodenia!“ (Žalm 103,1).