Učeníci sa vracajú domov. Sú zdrvení správou o Kristovej smrti. Debatujú o tom, čo sa stalo. Snáď tiež o tom, ako je vôbec možné, že sa také čosi stalo. Či to nebol ten Hospodinov vyvolený? Kým teda Ježiš bol? Ďalším apokalyptickým buričom, ktorý na svoju škodu prekročil hranice herézy? Uveril, že je niekým, kým nebol? Alebo naozaj sú reči o tom, že ho Hospodin vzkriesil pravdivé? Čo si o tom majú myslieť?

Ktosi sa k nim na ich ceste pripojí. Je zvedavý, o čom tak horlivo debatujú. „Ty toto nevieš? Čo si o tom nepočul? Spadol si z mesiaca či len z hrušky? Veď sa dejú dejinné udalosti, ktoré hýbu svetom!“ A tak vzkriesenému Kristovi vysvetľujú evanjelium vzkrieseného Krista. Trochu absurdná situácia, no z nejakého dôvodu Krista nespoznajú. A tak im evanjelium nakoniec vykladá on sám. Je im s ním dobre. Počúvajú ho a veľmi ich to baví, až by človek povedal, že ich hreje pri srdci. Zrazu to evanjelium znie inak. Akosi autenticky. Dokonca ho volajú k sebe domov. Ide. Už sa zvečerieva. Stoluje spôsobom, ktorý im je povedomý. Berie chlieb, ďakuje Bohu, láme ho... A zrazu sa z neznámeho pocestného vykľuje Kristus. Osobné stretnutie s Kristom, to je ten najlepší zdroj viery.