Kde je naše miesto? Je asi prirodzené, teda aspoň pre mnohých, že by sme chceli byť v popredí. Usilujeme sa o to v práci alebo škole, aby sme si to svojim výkonom zaslúžili, usilujeme sa o to v rôznych súťažiach či zápoleniach, do ktorých sa zapájame a tajne dúfame, že obsadíme popredné miesta, poprípade získame nejakú odmenu. Možno čosi podobné platí i vo vzťahoch s tými, na ktorých nám záleží, chceme byť v popredí ich záujmu, potrebujeme to. Odkiaľ sa berie tá túžba človeka? Je to stará nachytávačka, že budeme ako bohovia, naša ľudská hriešna prirodzenosť nás núti vidieť seba v porovnaní s inými, ako takých, ktorým patria popredné miesta. Pán Ježiš pozoruje u onoho farizeja spolustolovníkov a všíma si toto správanie (to nebol v našich kostoloch, kde to často býva naopak, len otázne sú pohnútky). A ponúka im kratučké podobenstvo o svadbe, na ktorú je pozvaných veľa ľudí, takže sa v nich nedokážeme zorientovať, kto je ako dôležitý. Všetci sú tam spolu, ale predsa je medzi nimi rozdiel v tom, ako vidia svoje postavenie tí, čo si sadajú dozadu, prežili a poznali svoj stav nehodnosti, to je pokánie, vedieť, kde je moje miesto – na konci v tom rade hriešnikov. A tí druhí, ktorí si vážia svoje zásluhy a potešujúce je, že tam zostanú, i keď musia na poslednú chvíľu spoznať, kde je ich miesto, lebo Boh sa pyšným protiví a pokorným dáva milosť.