„Pristúpili teda a zobudili Ho volajúc: Majstre, Majstre, hynieme! On však, keď sa prebudil, pohrozil vetru a vlnám. I prestali a nastalo utíšenie. Povedal im: A kde je vaša viera?“ (Lk 8, 24-25). Ježiš počas búrky na rybárskej lodi kľudne spí, učeníci sú však na smrť vydesení. Prečo je medzi nimi taký veľký rozdiel v správaní? Lebo Ježiš túto chvíľu nepovažuje za takú, v ktorej by v skutočnosti šlo o život. O život, našom bytí a nebytí, ide vtedy, keď Ježiš rozpráva o „viere“. My však častokrát práve vtedy „spíme“ a veľmi Ho nepočúvame, zakladáme si totiž na vlastných názoroch a staviame si svoj vysnívaný svet ženúc sa za blahobytom. Otázky viery a spásy sú potom odsunuté na „neurčito“ mysliac si, že je ešte čas sa s nimi zaoberať neskôr. Preto nás búrky života nachytajú nepripravených a s tou našou bezobsažnou „vierou“ sa nezmôžeme vôbec na nič. Zlomové chvíle života nastávajú vtedy, keď si konfrontovaný s Ježišovým slovom, ktoré ťa vyzýva na obrátenie a nasledovanie. Keď Ježiš rozpráva, vtedy ide vždy o život a spásu. O tento večný život dbá Ježiš, ktorý je neporušiteľný a je silou a pokojom aj počas životných zápasov a nebezpečenstiev.