Jeruzalem Ježišovej doby sa pýšil výnimočnosťou, ktorú predstavoval chrám postavený na vrchu, ktorý bol nedávno zrekonštruovaný do úchvatnej podoby, nad ktorou sa nadchýnali mnohí pútnici prichádzajúci pri rôznych príležitostiach. A predsa napriek týmto vonkajším znakom životaschopnosti sa z mesta, nesúceho odkaz pokoja vo svojom názve, vytrácal duch, podstata. A to všetko preto, lebo uši ľudu boli hluché a nepočuli Božie prorocké volania, áno, často naša hluchota je príčinou toho, že vnútorne pustneme, napriek vynoveným fasádam nášho života nás premáha prázdno. Nie je to niekedy preto, lebo máme utkvelé a obmedzujúce predstavy o Bohu, ktoré v nás vyvolávajú skôr strach? Akoby sme nechceli počuť Jeho hlas, lebo sa bojíme, že nás bude karhať a trestať, ale ako tu hovorí Pán Ježiš, On si nás chce zhromaždiť ako svoje deti, tak ako sliepka zhromažďuje svoje kuriatka pod krídla. Možno, keby sme naslúchali Božiemu hlasu s týmto vedomím, nechceli by sme v sebe umlčať hlas proroka, ale prijímali by sme ho ako niečo, čo smeruje ku pokoju a prináša požehnanie v mene Pánovom.