Apoštol napokon oslovuje všetkých kresťanov bez rozdielu ako členov spoločenstva zboru. Zdôrazňuje im akési univerzálne pravidlá spolunažívania. Avšak nielen v ich vzájomnom vzťahu, ale aj s okolitým svetom. Je to už v období, kedy sa začali prenasledovania. Tieto pravidlá lásky, odpúšťania, neodplácania sa zlým za zlé, naopak žehnania aj protivníkom, sú však pravidlá, ktoré platia za každých okolností! Pretože vychádzajú z Kristovej lásky k nám. Tu vidíme, čo znamená v praktickom živote výsada byť kresťanom. Je to vzácne povolanie stať sa dedičom požehnania. Preto znie výzva: „Pán nech je svätý v našich srdciach!“ Možno nebudeme hovoriť, ale budeme tak žiť, že sa nás budú pýtať: „Prečo, ako?“ A našou možnosťou bude dať odpoveď a zdôvodnenie nádeje, ktorú v Kristovi máme. On vie zaručiť a docieliť, že tí, čo znevažujú náš dobrý spôsob života v Kristovi, boli zahanbení v tom, z čoho nás ohovárajú. On ich vie presvedčiť. Ale aj keby sa tak nestalo, trpieť spravodlivo, právom za niečo je horšie, ako trpieť bez príčiny, preto, že konáme, čo je dobré a správne v Jeho očiach. To je totiž v súlade s Jeho vôľou, veď Boha treba poslúchať viac ako ľudí (Sk 5,29). Len či Ho tak aj poslúchame? Len či náš život vie osloviť naše okolie?