"Som pokrstený ako reformovaný", "som pokrstený ako katolík"...takéto a podobné "vierovyznania" som v dobe písania tohto zamyslenia počul dosť často. Krst je niečo, s čím má takmer každá rodina na Slovensku skúsenosť. Krstu dávame vo svojej rodine i cirkvi veľkú dôležitosť - v rodine sa oslavuje aj hostinou, v cirkvi je sviatosťou. Predsa sa niekedy zdá, že ku krstu sa pristupujeme s poverčivosťou, že samotný obrad má moc chrániť od zlého, a že už určuje naše vierovyznanie do konca života - podľa cirkvi, v ktorej bol krst vyslúžený. Pavol vraví v našom texte, že krst má skutočne význam len vtedy, ak v ňom prijímame Božie konanie. Božím dielom dochádza k spojeniu človeka s Bohom. Samotný vonkajší akt však sám osebe nie je významný. To prijatie Božej vystretej ruky je začiatkom cesty, keď človek zomiera hriechom, má im povedať rázne "nie", a oddáva sa Bohu celý a začne kráčať úzkou cestou smerujúcou do večného života. Súčasťou takéhoto života je aj odmietnutie poverčivosti a skúmanie všetkých vecí na základe Božieho slova.

"Tak vezmi ruky moje, a veď ma sám cez úzkosti a boje až k cieľu tam. Sám neviem ako chodiť, ó, Pane môj, Ty ráč ma, prosím, vodiť, vždy pri mne stoj!" (Pieseň 565, 1 - Spevník reformovaných kresťanov!