Po veľkom dobrorečení Pánu Bohu za všetko duchovné požehnanie, ktoré sa nám dostáva v Kristovi, prechádza Pavol k veľkej príhovornej modlitbe. Modlí sa, aby nám Boh otvoril oči, aby sme pochopili plnosť tohto požehnania v tom všetkom, čo sme v Pánovi Ježišovi prijali. Vidíme tu nesmierne dôležitú vyváženosť - na jednej strane je tu bohatstvo Božieho požehnania, na druhej naše každodenné poznávanie tohto požehnania. Naša modlitba, ako aj celý kresťanský život, vychádza a zároveň vďačne vyznáva to, čo už z veľkosti Božieho obdarovania vidíme a spoznávame, ale je spojený i s veľkou túžbou prenikať do toho viac. To je jadrom Pavlovej modlitby, nie aby sme ďalšie požehnanie dostali, ale aby sme vedeli v najvyššej možnej miere oceniť dôsledky toho, čo vyplýva z požehnania, ktoré sme už prijali. Ak v našich životoch budú spojené vďačnosť Pánu Bohu za to, čo je v Kristovi našim vlastníctvom i prosba o to, aby sme stále viac prenikali v plnosť toho, čo nám je darované, tak nestratíme duchovnú rovnováhu.

To, čo o Božích deťoch Pavol počul ho vedie k ďakovnej modlitbe, chvále i prosbe. Čo počúva dnešný svet o Božích deťoch? Hľadajme, aby nás charakterizovalo to, že veríme a milujeme.